Prvú júnovú nedeľu 2023, po úspešných technických skúškach, ktoré sme adekvátne zapili, sme ráno doslova naskákali do áut a vyrazili zo Sendai do prefektúry Jamagata. Našim cieľom bola svätyňa Hajašizaki Iai v mestečku Murajama, kde sme sa mali zúčastniť šintoistického obradu pri príležitosti odhalenia pamätnej dosky k 50. výročiu založenia Šisuikai.
Asi po pol hodine jazdy sme zastavili v Murajame, v malom mestečku obklopenom ryžovými poliami. Prezliekli sme sa v miestnom dódžó a odtiaľ sme sa vybrali na obrad.
Svätyňu Hajašizaki Iai navždy spojil s umením iaidžutsu samuraj Džinsuke Šigenobu, ktorý žil v rokoch 1546 až 1621, teda na sklonku obdobia Sengoku džidai. Boli to krušné časy japonskej občianskej vojny, keď boli ozbrojené potýčky a bitky každodennou realitou. Je preto pochopiteľné, že sa už pomerne skoro začal zaujímať o bojové umenia.
Miesto božského vnuknutia
Vo veku dvadsaťpäť rokov sa údajne v pustovni neďaleko Murajamy modlil k miestnemu božstvu Hajašizaki Mjódžin. Po viacmesačnom úsilí nakoniec slávil úspech. Dostal božské vnuknutie, na základe ktorého vyvinul vlastnú techniku súbežného tasenia a útoku. Po tomto hlbokom spirituálnom zážitku si vraj začal k menu pridávať aj meno Hajašizaki.
Šigenobu nebol prvý, kto prišiel s technikou útoku z tasenia, určite však patril medzi najvplyvnejších. Dokázateľne položil základy mnohých smerov iaidžutsu, medzi inými aj dvoch dnes najrozšírenejších škôl v Japonsku: Musó Džikiden Eišin rjú a Musó Šinden rjú.
Vplyv Šigenobua bol natoľko silný, že sa z pustovne počas obdobia Edo (1603 až 1868) stalo pútnické miesto, kde sa zastavovali šermiari zo širokého okolia. Napokon v druhej polovici 19. storočia vznikla pár kilometrov od miesta, kde dosiahol osvietenie, oficiálna svätyňa iai.
V súčasnosti je Hajašizaki Iai miestom, kde sa konajú spoločné ukážky rôznych šermiarských škôl a skupín. V areáli svätyne sa nachádza budova, v ktorej si skupiny odvodené z učenia Hajašizaki Džinsuke Šigenobua umiestňujú svoje pamätné tabule.
Začiatkom leta 2023 v budove pribudla pamätná doska k 50. výročiu založenia Šisuikai, ktoré vzniklo v roku 1970. Spolu s menami zakladateľov tak na stenu v areáli svätyne pribudli aj mená piatich Európanov, Martina Lukáča (6. dan, šóšó), Romana Sobiharda (3. dan), Ivana Herényiho (2. dan), Davida Luptáka (2. dan) a Daniela Cvečka (2. dan).
Návšteva pána búrky
Keď sme sa dostatočne pokochali pamätnými doskami – niektoré mohli mať aj viac ako sto rokov -, presunuli sme sa do svätyne, kde sa uskutočnil samotný šintoistický obrad. V závere rituálu sme pod dohľadom šintoistického kňaza na ploche pred budovou v dvoch skupinách odcvičili zopár techník iai.
Počas cvičenia dul vietor, ktorý lomcoval stromami v okolí svätyne. Chvíľu to vyzeralo, že sa spustí dážď alebo búrka. Nakoniec však nezačalo pršať. A po skončení cvičenia sa vietor upokojil.
Až pri ceste do hotela sme sa od Sugawaru senseia dozvedeli, že svätyňa Hajašizaki je okrem Šigenobua zasvätená aj jednému z najvýznamnejších šintoistických božstiev japonska (kami) – Susanoo no Mikoto.
Neveril som vlastným očiam, keď som si neskôr dohľadával informácie o Susanoovi, ktorý je okrem iného božstvom búrky. Možno náhoda, možno to bol sám Susanoo, kto nám o sebe takto dal vedieť.
Trablmejker a zároveň ochranca
Okrem búrok je Susanoo aj bohom mora, chaosu a bojovnosti, známy svojou divokou a nepredvídateľnou povahou. Patrí medzi najvýznamnejších kami v japonskej mytológii. Je bratom slnečnej bohyne Amaterasu a boha Mesiaca Tsukuyomiho.
Asi najvýraznejšou črtou Susanooa je jeho rozporuplnosť. Na jednej strane je to zúrivý „trablmejker“, ktorý v hneve zabíja, ničí a spôsobuje na nebesiach rozvrat a chaos. Napriek – alebo práve vďaka – svojej divokosti je však zároveň aj hrdinom a ochrancom.
Práve k tomuto ochrannému a hrdinskému aspektu povahy Susanooa sa viaže najznámejší čin: zabitie obrovského hada, presnejšie osemhlavej hydry Jamata no Oročiho.
Príbeh sa začína po tom, ako Susanoo po vykázaní z nebies zostúpil do provincie Izumo. Tam stretol starý manželský pár, Ašinazučiho a Tenazuči, ktorí oplakávali osud svojej dcéry Kušinada hime. Každý rok im totiž obrovská hydra zožrala jednu dcéru a teraz došlo na poslednú.
Objaviteľ cisárskej regálie
Susanoo sa ponúkol, že príšeru zabije, ak mu dajú Kušinadu za ženu. Keď súhlasili, premenil ju na hrebeň a vložil si ju do vlasov. Potom vymyslel plán – pripravil osem sudov silného saké a postavil ich pred dom. Oroči saké našiel, opil sa a zaspal. Vtedy Susanoo vytiahol svoj meč Totsuka no Tsurugi a rozsekal hydru na kusy.
Vo chvoste obludy našiel mimoriadne ostrý a krásny meč, ktorý pomenoval Ame no Murakumo no Tsurugi. Neskôr sa stal známy ako Kusanagi no Tsurugi, „Trávu kosiaci meč“.
Susanoo daroval meč Kusanagi svojej sestre Amaterasu na znak zmierenia. Meč sa potom stal súčasťou japonských imperiálnych regálií, spolu so zrkadlom Jata no Kagami a klenotom Jasakani no Magatama. Podľa tradície je uložený vo svätyni Atsuta-džingú v meste Nagoya.
(cek)